Dobroslava Luknárová

 

-        Pani riaditeľka, máš čas? – vo dverách riaditeľne stojí Marika, jedna z našich prípravkárok a tvári sa sprisahanecky.

-        Ak je to vážne – odkladám pero a vstávam zo stoličky.

-        Môžeš ísť do mojej triedy?

-        Hneď? Čo sa deje, Marika?

-        Neboj sa, nič zlé. Ale myslím, že ťa to bude zaujímať – a už sa berie na chodbu a ja za ňou. Čakám, že mi začne vysvetľovať, prečo ma volá do triedy, ale ona nič. Ide krok, dva predo mnou a tvári sa nanajvýš tajomne.

 

Marika je fantastická prvácka učiteľka, dynamická, nápaditá. Ale čo to bude dnes? Som pochodujúca zvedavosť. Našťastie 1.C je na tej istej chodbe ako riaditeľňa, nuž netreba dlho čakať.

 

-        Dobrý deň, deti a dobrú chuť – zdravím prváčence. Sedia, na laviciach pred sebou majú prestreté obrúsky, desiatujú. Zdá sa mi, že im v očkách hrajú rovnakí čertíci tajomna ako u ich triednej. Spiklenci jedni!

-        Deti, viete, kvôli čomu som priviedla pani riaditeľku?

-        Vieme – nekričia, ako by som očakávala, vravia stlmenými hlasmi. A ja kráčam za ich triednou k predposlednému oknu.

 

Jasné! Kŕmidlo pre vtáčiky! Ale veď o ňom viem, už od jesene – už – už otváram ústa, aby som povedala niečo všeobecne platné, ekologické ... keď ... neuveriteľné!!!

Za oknom v kŕmidlu vidím vtáčie hniezdo. Pospletané z konárikov ... a v ňom – drozdica! Sedí, na pohyb za oknom pootočí hlávku, pozrie tmavým očkom ako korálka, pohniezdi sa, nakloní hlavu k jednému z krídel. Je plná materinskej dôležitosti –

-        Zniesla štyri vajíčka a teraz sedí. Už tretí deň. Keď nie ona, tak on – drozd. Len sa bojíme, aby ich neobjavili mačky. To by bolo strašné – Marika vraví tlmeným hlasom a zopár detí, čo sedia v najbližších laviciach, súhlasne prikyvuje.

-        Povedali sme si, že ich nebudeme vyrušovať. Veď je vážna vec čakať potomstvo – hovorí triedna akoby za všetkých svojich žiačikov a ja s úžasom vnímam, že to myslia vážne. Len si neveriacky pomyslím: Koľko takto vydržia? Bez kriku, pobehovania??? Lebo 1.C - doteraz žiadni kamaráti s tichom!

 

Čudujsasvete, vydržali. Viackrát som po nasledujúce dni nazrela do ich učebne, a tam – rovnaká pohoda. Deti dokázali byť „pohodové“, aj keď sa drozdíky vyliahli. A tak mohli za odmenu ako v „priamom prenose“ sledovať najprv iba neustále kŕmenie otvorených hladných zobáčikov a neskôr aj základnú školu drozdieho lietania.

 

Dnes majú vtedajší Marikini prváci už okolo štyridsať. Ktovie, ktorý z nich si ešte pamätá „drozdiu rodinku“? Myslím, že si na ňu podaktorí spomenú až o ďalších dvadsať rokov. Vtedy už budú starými rodičmi a príde čas na rozprávky, spomienky... všeličo, z dávneho detstva.