Čudné veci sa dejú v starobylom paláci kráľa Času. To by veru nik nepovedal, keby sa to neprejavovalo čoraz častejšie.
Len si predstavte, Leto, najroztopašnejšie dieťa kráľa Času, zase vymýšľa. Namiesto toho, aby už spokojne spalo vo svojej komnate za zatiahnutými závesmi, utkanými z vlahej tmy letných nocí, do ktorej sú povkladané drahokamy hviezdičiek, brúsi po chodbách paláca a hľadá si nejakú zábavku. Vraj sa neodobralo na svoj trištvrteročný spánok len preto, že chce vidieť padať sneh. Nie len tak zopár vločiek, ale poriadne – do bieleho biela. Páperového pápera. Preto si vždy len týždnik pospí, niekedy aj menej a vymýšľa! Vymýšľa, aby sa nenudilo.
Aj teraz. Chodí, len tak sa tmolí po hornej chodbe paláca a hľadá si zábavku. Zo zvedavosti nakukne do komnaty mladšej sestričky Jari, ale tam je tichučko, zelenkavo, voňavo. Jar spí v ružových perinách, len ľahučký vánok povieva v beláskavých a zelenkavých záclonách. Majster Spánok ešte stále zamotáva ružovú posteľ krásnej Jari farebnými nitkami snov a pohmkáva pritom starodávnu uspávanku. Keď sa Leto objavilo vo dverách, hodil po ňom prísny pohľad a pohrozil mu ukazovákom pravej ruky.
Čo malo Leto robiť? Pobralo sa ďalej. Okolo knižnice, kde otec kráľ práve čosi zapisoval do hrubiznej knihy, sa len tak prešuchlo, aby nedalo o sebe znať. A už je tu široké schodište a na jeho dolnom konci mohutné vchodové dvere. Neskackalo Leto zo schodíka na schod. Kdeže? Posadilo sa na vyleštené zábradlie a šššúúúch po ňom! Pánečky, to bola jazda! Aj si ju hneď chcelo zopakovať, ale vtom sa ozvali z bočnej chodby kroky.
Nech ma tu nevidia – pomyslelo si a hup, už je vonku. Vo velikánskom parku, čo sa rozkladá okolo paláca na všetky sveta strany. Pohľadám sestričku Jeseň – pomyslí si – možno sa so mnou zahrá, alebo aspoň poprechádza, tak ako pred týždňom? Rozhliadne sa Leto po parku a vidí – chuchvalce vlhkej hmly sa potulujú medzi stromami, v popadanom mokrom lístí sa tu i tu prechádzajú vrany, po oblohe sa prevaľujú sivé neforemné mračná. Pod starým dubom, ktorý jediný nezhadzuje listy, stojí Jeseň. Zababušila sa do sivého plášťa – vari chce vypustiť z neďalekej jaskyne vietor Severák?
To by sa Letu vôbec nepáčilo! Rýchlo vopchá ruky do vrecák svojich šortiek – a už má v každej ruke za poriadnu hrsť slnečných lúčov. Rozhodí najprv tie, čo má v pravej ruke, a hneď mizne všetka vlhká hmla naokolo. Potom vyhodí lúče z ľavej dlane a zrazu je v celom parku jasne, slnečno, veselo. Mraky na oblohe? Kdeže! Všetky zmizli a obloha je zrazu belaso-modrá. Presne taká, aká býva v lete, vysokánska, čistučká, lákavá.
- Fijúúú!!! – vybrnkol vetrík Nezbedník z neďalekej chvojiny, roztancoval lístie, popadané na tráve aj chodníkoch. Rád sa schováva v ihličí pred vlhkom a chladom, ale teraz, na slniečku, kto by si nezatancoval? Prikráda sa k Jeseni len tak od chrbta a vychytí jej z pliec sivý plášť. Tá je zrazu krásna! Šaty, posiate pestrým lístím - žltým, červeným, oranžovým aj lilavým, žiaria v lúčoch slnka, až oči prechádzajú. Vetrík objíme štíhly driek, pošepne melódiu zasmušilej víle do uška a už aj ju zvŕta vo valčíkových otočkách – raz-dva-tri, raz-dva...
- Sestričkááá, počkaj mááá – volá Leto a beží k nim. Dobehlo, poťahalo sestru za rozviatu sukňu, dotklo sa vetríka slnečným ukazováčikom a volá: „Chyťte ma, chyť ma!“ Uteká, poskakuje po cestičke, privoláva sestru a jej tanečníka. Tá sa, veru, už pred chvíľkou prestala mračiť. Vymanila sa z vetríkovho objatia, podvihla si rukami dlhé sukne a už beží. Naháňajú sa súrodenci po cestičkách v parku a nad nimi svieti slnko. Vetrík Nezbedník sa pridal k naháňačke a víri všade naokolo pestré lístie. Na streche paláca sa chichocú holuby, tak sa im tá naháňačka páči. Alebo skôr teplé slniečko? Čierne vrany počudovane zakrákali a pozaliezali do tieňa – načo toľko tepla? Aj svetla? Toľko smiechu?!
A ľudia? Tí sa čudujú najviac: „Čo to má znamenať? Také teplo odrazu? V polovici novembra? Veď o takomto čase patrí sa cválať krajom Martinovi na bielom koni. Prečo sa toho roku vôbec neukázal?“
Veru, nemohli vedieť, že aj to je jeden zo žartíkov Leta. Predstavte si, prehodilo v Martinovej izbe listy kalendára a on vôbec netuší, že už je po jeho mene. Preňho sa november ešte len začína.
Ktovie, dokedy bude Leto takto vymýšľať a rušiť zabehané poriadky? Či naozaj až do Vianoc? Možno by mal kráľ Čas menej sedieť v knižnici a zapodievať sa vlastným štúdiom, ako sledovať život a poriadky okolo seba. Ono, teplučké dni vždy potešia, ale poriadok je poriadok! A ten hovorí, že už máme mať neskorú jeseň. Pekne s hmlami, dažďom, ale aj snehom a chladom. S dňami, čo sa krátia a začínajú byť plné predvianočného zhonu.
A leto, Letuško? Malo by už spať. Tíško odfukovať vo vankúšoch a perinách našich spomienok. Až do dní a mesiacov, keď príde opäť jeho čas.
Komentáre