Dobroslava Luknárová

Veru, bolo to presne tak. Deň detí sa včera kúpal v daždi a ja som mala možnosť dostať sa spolu s vnukovou školou do divadla. A tak, dážď – nedážď šli sme.

„Neberte nám princeznú“ – napriek rokom dobre si pamätám pekný film naplnený pesničkami. Páčil sa nám – dcéram aj mne – príbehom, pesničkami a hlavne vďaka hereckému obsadeniu. Veď hrali vo filme Marika a Miro (inak sme ich v tom čase doma ani nemenovali) a tiež moja obľúbená speváčka Marie Rotrová. Keď náhodou zachytím v rozhlase známu melódiu z tohto filmu, vybavujú sa mi aj ďalšie a k nim podarené sekvencie z filmu – veď ich tam bolo veľa.

A zrazu sedím v divadle a mám príbeh o princeznej znovu pred sebou. Iná herečka, iná farba hlasu ... zvláštne, v mojom vlastnom podvedomí prekrýva skutočnosť ten pôvodný, Marikin hlas ... neubránim sa porovnávaniu ... aj „Miro“ na javisku je iný, hoci pásikový pulóver zostal ... Avšak dej sa rozvíja a ja zrazu zisťujem, že „som v ňom“ – prestalo porovnávanie a ja naplno beriem, čo sa deje na javisku. Tlieskam spolu s plným hľadiskom, s pôžitkom vítam návrat známych melódií, aj keď v inej interpretácii...

Na začiatku druhej polovice ma trochu vyruší, že je pohľad do izby detí v detskom domove tak priestorovo obmedzený a aj chlapci sú najprv len štyria, potom sedem. Ale dobre hrajú, dobre spievajú aj tancujú – prijímam takúto javiskovú štylizáciu. Prijímam, lebo ma predstavenie opäť baví, zaujíma naplno. A vidím, že aj plné hľadisko detí od ôsmich rokov až po stredoškolákov – chvíle ticha sa striedajú s búrlivým potleskom, známe piesne majú z hľadiska zvukovú podporu.

Dozneli melódie, doznel potlesk, predstavenie sa skončilo. Vychádzame z Novej scény do zadaždeného poludnia. Pani učiteľky kontrolujú počty svojich žiakov a v húfikoch ich vedú na zastávku električiek. Idem za jedným takým húfikom, v ktorom ide aj môj vnuk, ale moja myseľ je ešte stále v divadle. Spätne sa vraciam k jednotlivým pasážam aj k celkovému dojmu.

„Princezná...“ ma v ničom nesklamala. Napriek posunu v rokoch aj v jej stvárnení zostala verná základnému posolstvu diela – že sa deťom oplatí dávať lásku a že sa jej v každom veku aj vehementne domáhajú. Niekedy aj nezvyčajnými prostriedkami, lebo ju k svojmu životu bytostne potrebujú. A dospelí by to mali vedieť, nemali by na svoj vklad do života detí zabúdať. Príbeh je aj o zraniteľnosti ľudských sŕdc, o povrchnosti, ale aj hĺbke pohnútok, ktoré nás vedú k istým činom, ale hlavne o kráse vzájomného porozumenia medzi generáciou rodičov a detí. Bol to pekný príbeh vtedy vo filme a zostal pekným a silným aj v tomto novom modernejšom stvárnení. Ako keby si obe „princezné“ našli svoj spoločný zlatý zámok, alebo možno iba malé teplé hniezdočko.