- Hej, dobrí ľudia! Hej, milá deva, môžem požiadať o hrnček vody? zavolal na Magdalenku, ktorá práve vyberala zo studne plné vedro vody. Obzrela sa, kto sa jej prihovára.
Za plotom stojí mládenec, vysoký, urastený, cudzí. Širák so širším dienkom mu tieni čelo aj oči, výrazné plné pery sa prívetivo usmievajú. Oblečenie aj obuv nie sú sedliacke a kapsa, prevesená cez plece, je z akejsi zvláštnej kože.
Zobrala plechový hrnček, načrela do vedra. A už nesie neznámemu, čo si zapýtal.
- A čo vy tu? Ste cudzí – prihovorí sa, celá zaliata rumencom, lebo cíti cudzincove oči na svojej tvári aj na celom tele. Takto sa na ňu ešte nik nedíval.
- Som tovariš na vandrovke. Svetom sa túlam, skúsenosti zbieram. Máte tu niekde nablízku mlyn? Že by som sa mlynárčine podučil – vraví a pije vodu pomalými dúškami.
- Tu nie, ale v susednej dedine áno. Zajtra tam ideme so zbožím. Môžete sa zviezť, ak vám nie je naponáhlo... ani nevie, prečo tak hovorí? Prečo dáva cudziemu takú možnosť? Veď u nich doma o všetkom rozhoduje otec. Ako to, že sa dopredu mieša do jeho vôle?
Nuž ale bolo, ako bolo. Možno pomáhali vodnícke čary a možno už Láska – veľká čarodejka - začala splietať Plavkov aj Magdalenkin osud.
Otec privolil, aby cudzí vandrovník prenocoval v ich dvore. Pravda len v šope na čerstvej slame. Dokonca ho pozval aj ku skromnej večeri, keď už bol opatrený statok aj hydina a na oblohu vyšli prvé hviezdičky.
Neskoro tej noci padol spánok na vodníkove oči. Zdalo sa mu, že od prameňa Mikloša volá naňho brat: „Vráť sa, Plavko, vráť! Neber na seba ľudský osud! Obanuješ – ale on sa už rozhodol. Nežná tvár Magdalenky mu žiarila pred očami jasnejšie ako všetky hviezdy na nebi.
A Magdalenka? Prvý raz v živote snívala o svojej budúcnosti. O útulnom domčeku, detičkách a o mužovi, čo ju bude s láskou objímať.
Mlynár v susednej dedine nepotreboval ďalšieho tovariša, a tak sa Plavko zjednal v tej samej dedine ku majstrovi debnárovi. Takto mal blízko k Magdalenke, ale aj k práci, ktorá ho môže uživiť. Veď žiaden otec nedá svoju dcéru niktošovi bez mena, rodiny, bez statočného živobytia.
Meno náš vandrovník mal, aj keď trochu čudné. Rodinu vraj kdesi ďaleko, vo svete, ale remeslu sa priúčal s takou chuťou, tak zručne, že si už o tri roky trúfal aj na majstrovské kúsky.
Ľudia v dedine si naňho privykli a zvykli si aj na to, že chodí na vohľady len k jednému domu a že na zábave vykrúca v kole len jednu, jedinú dievčinu.
A tá dievčina už nemala oči pre iného mládenca. Darmo jej rodičia dohovárali, že je Plavko cudzí. Pre ňu bol čoraz bližší. Nikoho iného nechcela.
Mladý debnársky majster si postavil domček na brehu potoka – jeho vodnícka duša, o ktorej nikto nič netušil, prahla po rodnej vodičke.
Keď sa dedinčania a hlavne Magdalenkini rodičia čudovali, prečo až tak ďaleko, vyhovoril sa, že potrebuje k debnárčine vodu a možno si na potoku jedného dňa postaví aj mlyn, keď bude v riečišti viac vody. Tam si po svadbe priviedol svoju mladú veselú žienku.
Vody v potoku akosi nebolo viacej, zato lásky – na rozdávanie. Ľúbili sa Magdalenka s Plavkom, ľúbili a ich láska rozkvitala detičkami. Mladý muž pomaly aj zabúdal, kým predtým bol. Zapáčil sa mu ľudský osud.
Nie však potočnej víle Zátoni. Tá nezabudla ani na chvíľu, ani za rok, že ju vodník odmietol, že ňou pohrdol. Hnevala sa naňho a od samého hnevu čoraz viac škaredla. Nik z ďalších vodníkov nemal už o ňu záujem, nik jej neponúkol tiché vodnícke šťastie. A tak v nej rástol hnev aj túžba po pomste. Nemohla sa prizerať cudzej radosti.
Raz, keď sa najmladší z troch synkov Magdalenky a Plavka plahočil v potoku a kamienky – okruhliačiky hľadal, šibla ho čarovným prútikom. Od tej chvíle malý Vítko onemel. Už ani slovka nepreriekol, iba hľadel veľkými zelenkavými očami na svojich najbližších s nemou otázkou: „Prečo neviem, prečo nemôžem hovoriť? Tatíčko, mamička, pomôžte mi!“... Krutá Zátoňa – takto sa Plavkovi mstila na nevinnom, bezbrannom dieťati ...
Fotografie © M. Bališ (2)
Komentáre
Krásna pripomienka detstva
...Neber na seba ľudský osud !Obanuješ"-ale on sa rozhodol.-náš osud...och jaj...
Čakám ďalší diel...
Páči sami
Milá vyfack-naiv,
Milá iris,
Srdečne pozdravujem D.L.
.
Rusalôčka zelená, ony-stromy aj rozprávajú,
Prajem pekný večer. D.
príbeh naberá obrátky,
Kami,
.