Prešla sobota aj nedeľa. V pondelok na ceste zo školy sa pýta babka vnuka: „Vilko, a čo sa stalo s tými mimozemšťanmi? Minule som zahliadla zopár vrán u nás za naším domom, ale desať ich iste nebolo.
- Ešte neodleteli. Šéf povedal, že ich musíme nájsť. Len my im môžeme pomôcť. Dávaj dobrý pozor a keď nejaké uvidíš, hneď mi to povedz alebo zatelefonuj.
Babka sa rozhliada na všetky strany, ale zbytočne. Žiadna vrana na dohľad.
- Prehrám ti, čo mám od kamaráta – obracia sa Vilko na svoju spoločníčku a už žblnká na mobile, aby našiel správnu ikonku. Z mobilu sa ozve drsný pukot – poriadna prestrelka.
- Juj, až ma zamrazilo! Nemáš tam nejakú novú hudbu?
- Pustím ti Michaela? pýta sa a prežblnkáva, kam treba. Ozve sa známa Michaelovka a naši dvaja kamaráti pridajú do kroku. V diaľke zažmurkali predné svetlá električky. Ak trochu pobehnú, bude ich.
Je utorok, tesne pred štrnástou hodinou. Práve môžete zazrieť chlapca so staršou paňou na chodníku medzi základnou školou a gymnáziom. Trochu sa ponáhľajú. O desať minút začína Vilkovi hodina klavíra, to iste stihnú. Zabočia doľava a čo to? Po chodníku aj na trávniku sa prechádzajú vrany. Dokonca jedna sedí na plote a škúli zvedavým okom na chlapca.
- Vili, nie sú to ony? – k situácii sa žiada iba šepot a velikánske napätie.
- Sú a vieš, ja už mám superprístroj, aby som ich premutoval. Pozri! namieril ukazovák pravej ruky smerom k najbližšej vrane, čosi zasyčalo, neviditeľne preletelo – a hotovo! Potom k ďalšej a ďalšej, a ďalšej...
- Jedna, dve, tri... osem... – zvláštne, tá vrana na plote stále sedí na tom istom mieste a škúli, pozerá. Aj rozprestrela krídla, že odletí, ale sa iba pohniezdila a hľadí... Kyvká hlavou, hniezdi sa...
Chlapcov ukazovák mieri teraz presne na ňu: „To je iste ich šéf. Pozri, ako na mňa pozerá.“ Obaja vedia, že je to tak. Ich pátracia misia sa práve napĺňa...
Vrana zatrepotala krídlami, ťažkotonážne preletela popred nich a zosadla na trávnik. Pohla sa kyvkavým krokom k ostatným svojim.
- Vilko, poďme, zmeškáme hudiku – vraví babka a potom si spomenie: „Napočítala som osem, so šéfom deväť. Jedna chýba... A kedy zaúčinkuje to tvoje kúzlo?“
- Babi, to nie je kúzlo! To je premutácia. Zaúčinkuje tak o dve – tri hodinky.
- To už bude tma. Celkom dobre. Aspoň nik nerozdúcha senzáciu – spokojne konštatuje babka a to sú už obaja v hudobnej škole a riešia celkom obyčajné veci: prezuť sa, vysmrkať, vycikať a hurá na klavír!
Komentáre