Dobroslava Luknárová

   

            V kuchyni u rechtorovcov je teplo a voňavo. Pri sporáku sa od skorého rána zvŕtajú dve ženy – mladšia z nich – pani rechtorka drží za dlhé rukoväte, končiace drevenými násadkami, pekáč na oblátky. Vyzerá ako veľké kliešte, lenže nie s ostrými čeľusťami. Namiesto nich končia ramená dvomi okrúhlymi platňami. Práve tie podrží zručná gazdiná nad otvoreným ohňom – stačilo vybrať zo širokej platne sporáka jedno z troch viečok – a potom ich na okraji sporáka rýchlo roztvorí. Staršia zo žien – gazdiná pána farára Agneša – naleje do stredu spodnej platne neveľmi husté, ale ani nie riedke cestíčko. Obe platne sa zaklapnú, cesto jemnučko zasyčí a pečie sa. Sedem, šesť, päť,... jedna! Už sú podivuhodné čeľuste opäť roztvorené a z nich putuje na drevený lopárik okrúhla, do ružovkasta upečená oblátka. Na líci ju zdobí obrázok Ježiška v jasličkách v ozdobnom ráme, na rube symbol Najsvätejšej Trojice. Obidva obrázky sú načrtnuté iba tenulinkými zhrubnutými linkami, presne podľa vrúbkov na vnútorných stranách kovových platní.

            Opäť ohriať pekáč nad ohňom, roztvoriť, naliať cestíčko, zavrieť, odpočítať dobu pečenia, vybrať oblátku, preložiť k ostatným. Presné úkony, presná práca. Obidve ženy majú rozhorúčené tváre, rukávy na blúzkach vyhrnuté nad lakte. Veselo sa popri práci rozprávajú, vidno, rady sú spolu. Zhovárajú sa aj s Ondrejom, ktorého už ráno žartovne povýšili na „pána kuriča“. Veď správny oheň, to je základ pekárskeho úspechu!

            K obedu je celý kuchynský stôl založený kôpkami krehkých oblátok. V kuchyni pribudlo pracovitých rúk aj veselej vravy. Tinka, Pavlínka a ešte dve ďalšie dievčence dobehli do rechtorovcov celé nedočkavé, vedomé si dôležitosti svojej práce. Aj vyznamenania, že práve ony. Prekvapilo ich, keď uvideli pri sporáku Ondreja, veselo sa s ním pozdravili. Zuzka, najzvedavejšia z nich, hneď má na jazyku otázku – prečo nebol v škole – ale predstihla ju pani rechtorka.

            Dáva pomocníčkam jasné inštrukcie. A tie podľa nich počítajú oblátky a podľa zoznamu pána rechtora ich zväzujú do balíčkov – po desať, dvadsať, tridsať. Presne podľa objednávok od gazdín. Preväzujú krehkú dobrotu hodvábnymi stužkami a pridávajú menovku. Aby sa nič nepoplietlo. Ešte opatrne položiť balíčky do košíkov, pripraviť na roznášku.

            Aj Ondrej pomáha. Podáva prázdne košíky, opatrne odnáša do izby plné. Tak ľahko, veselo mu je. Stratili, odplašili sa chmáry nedávnych dní. Je rád, že sa ho spolužiačky nepýtajú na nič, čo sa týka školy. Možno im sestra povedala?...

            Popoludní sa pečie ďalšia dávka oblátok a na druhý deň dopoludnia ešte jedna. Pani rechtorke prišla na pomoc tetka Anna, kostolníkova žena. A s ňou aj iné reči, iné príhody. Pre mladého kuriča nezvyčajná škola račišdorfského miestopisu. Veru, Horný a Dolný koniec dediny nie je to isté. Každý má svoje – smutné, veselé, výnimočné...

 

            Stmieva sa. Ešte pred chvíľou sa niesli priestormi školy krásne vianočné koledy: Narodzil sa Kristus Pán..., Do Betléma cesta..., Pásli ofce valasi...,ale jednu sa naučili pán rechtor až tu, v Račišdorfe:

            Posledné precvičenie speváčikov – koledníkov pred zajtrajším večerom. Miešala sa doň, spájala do pomyselného voňavého koláča, blízka predzvesť Vianoc. Putovala s rechtorom Kubuom až do kostola. Ku organu. Medzi dospelých spevákov a hudobníkov. Veď zajtra o polnoci bude chvíľa pre nich.

 

-         Ondro, Ondreju, vstaň! Mosíš mi pomocit – otcov chrapľavý hlas preniká do synovho sna. Prebúdza ho, otvára novému dňu.

-         Co je tato? – aj synov hlas znie chripľavo. Zimomravo si pritiahne na plecia duchnu, len ťažko odháňa z očí ranný sen.

-         Mosíme poschraňovat sňach ze strechy. Aj s maštali. V noci ho nahrnulo,...ach –

Otcovi nie je do reči a syn takú situáciu pozná. Dobre pozná. Čím menej otec hovorí, tým je situácia vážnejšia. Nekľaje, nehreší, radšej urobí, čo treba. Aj teraz už je oblečený, obutý a berie sa von. Syn čoskoro beží za ním. Brodí sa v čerstvo pripadnutom snehu smerom k šope.

            V rannom úsvite vidí okolo seba len biely priestor. Iba neveľké biele hrebene a kopce dávajú tušiť, čo je v dvore pod nimi – plot, maštale, šopa. Z vahadlovej studne pred pastierňou trčí iba dlhá žrď a na nej vrstvička snehu ako cukrová poleva na sviatočnom koláči. Priehlbiny po včerajších odmetených cestičkách vyjamkoval otec čerstvými stupajami. Ondro presne do nich kladie nohy vo vysokých čižmiskách, do ktorých si ešte večer povkladal dobre presušenú slamu, a v duchu dumá, koľko času bude potrebovať na dnešné odmetanie.

-         Na! – podáva mu otec ramovnicu s nadstavenou rúčkou. „Tu začneme!“

Sťahujú huňatú sypkú snehovú prikrývku zo strechy šopy, potom maštale, nakoniec aj samotného domku. Nehodno pokúšať osud. Ak by sa toľký sneh začal topiť alebo by, nedajbože, pripadol ďalší, mokrý, krovy by nevydržali. Hneď by mali domáci, či hoviadka na pleciach pohromu.

 

            Mamka s Tinkou majú inú prácu. Pečú, varia k ščedréj večeri. A Tinka aj zdobí malý stromček – krispán. Ondrej ho iba zavesil do kúta izby, prizdobeného vyrezávanými fogášmi. Sú pamiatkou na zručné ruky deda Michala a maľované taniere, vyložené na nich, zase pripomínajú výročné púte do Mariatálu. Aj martinské jarmoky v Prešporku. Dievčina vešia na pichľavé huňaté vetvičky drobné červené jabúčka aj orechy v škarúpkach. Zručne k nim priväzuje hodvábne stužtičky – darček, odmenu od pani rechtorky za Ondrovu kuričskú výpomoc.

            Každý z rodiny robí v ten deň to, čo prikazujú staré zvyky. Dedo Štefan uložil pod stôl neveľkú otiepku sena. Nie hocijakého. On ešte koncom leta myslel na tento vianočný zvyk. K steblám vysokej trávy pridal aj suché byľky komindla, hluchavky, repíka, čistca, za hrsť obilných kláskov aj brezový a vŕbový prútik.

            Mamka prestrela na stôl biely vyšívaný obrus – pamiatku po svojej matke, babke Malčine. Vajnoráčky sú známe výšivkami a babka sa narodili aj vyróstli ve Vajnoroch. Pod obrus do stredu stola položila vačší kovový peňíz – „Ech, ako by sa nám viac zišlo takých! Deti rastú, budú potrebovať“ – pomyslela si s povzdychom. Priniesla z komory hlbokú hlinenú misku. Prešla prstami po výraznom farebnom dekore – až jej srdce stislo bôľnou spomienkovou na rodičov: „Skoro sa mi, chudáci moji, skoro pominuli!“ a obrátila sa k dcére:

-         Tinka, toto nechám na teba. Veď vieš!

-         Viem, mamka, urobím. Môžem pridať aj sušené šípky a lieskovce? – dcéra vie, že do misky treba položiť všetky druhy ovocia a zeleniny, aké by nemali chýbať v dome počas roka. Ale niektoré nebývajú celý rok.

-         Daj, daj! Však sa zídu, keď sú.

 

 

Večerali pekne spolu – celá rodina. Zapálená hrubá sviečka uprostred stola, pripomínala nielen deda Michala, ale aj ďalších z rodiny, ktorých už Pán Boh k sebe povolal. Pomodlili sa, zaspievali koledu. Kyslá šošovicová chutila všetkým, veď sa celý deň postili. Aj ostatné jedlo chutilo celkom ináč, ako po iné dni. Hlavne Ondrejovi a Kristíne. Nebýva ľahké zdržať sa celý deň od jedla, najmä pri robote – a tej mali deti aj dospelí ešte viac ako po iné dni. Ale aj lákadiel – pri mletí maku, orechov. Keď mamka vybrali z rúry horúci voňavý makovník a potom orechovník, zbehla sa v ústach celá studnička sliniek. Len ich čím skôr zahnať. Pomohol hrnček vody aj nesladeného čaju, ale iba na chvíľu. Zopár bobuliek hrozna, ščípka z jablka či hrušky, potajomky odchytená z misky, dve-tri polovičky z rozlúsknutého orecha - - - „a je po zuatém prasátku!!!“ Ani v tento Štedrý večer ho súrodenci neuvidia. Hoci, snažili sa veľmi... a dlho... ale hlad v mladom tele, potvora, je sto ráz mocnejší ako ľudská zvedavosť. Opäť zvíťazil.

Ešče dárky. Od Ježíška. Skromné, ale pre každého člena Matejovej rodiny. Kristínke nový vlniačik, veď už je skoro dzífka, Ondrejovi astrigánka, lebo stará mu aj lóni byua mauá, dedovi Štefanovi teplá košeľa. Ale aj vyrezávaná bakuľa „na potpíraní“ od Ondreja. A pre rodičov Svätovojtešský kalendár. Pán rechtor ich v škole predávali hneď po martinskom jarmoku. Kristína s Ondrejom sa ani nepotrebovali radiť – hneď vedeli, že to bude rodičom od nich - ako od Ježiška.