Dobroslava Luknárová

Padá a padá hustý sneh. Na tretí deň je Račišdorf ako z cukru. Na Martina ešte vládla jeseň, ale po Kataríne v najbližšiu noc prituhlo a do rána aj nasnežilo. A sneh sa sypal, a sypal ako z velikánskej pánbičkovej duchny.

Zrazu je dedina samý bílý kopeček – strecha - kopec, komín - kopček, medzi úzkym chodníkom, čo stihli gazdovci poodmetať, a koľajami od saní na ceste tiež kopce nahrnutého snehu. Vŕzga pod nohami. Biele vločky bez prestania tancujú v povetrí. Usádzajú sa na vlniačikoch, čiapkach, kabaničkách. Ale aj na obočí, nose, mihalniciach. Len niektoré sa strácajú v drobných obláčikoch pary, čo vydychuje náhliaci sa človek. Človiečik – školáčik.

            Cesta do školy je zrazu dvakrát taká dlhá. Kde-tu šmýkačka, treba ju dva-trikrát oskúšáááať! Napadaný neodhrnutý sneh – treba ho prvou hlbokou stopou prebrodiť. A guľovačka? Dostaneš, aj keď sa nepridáš! Tak radšej boj na jednej i druhej strane. A ešte – vyumývať dzifčence! Aha, čučia chlapčiská v medzúrke medzi domáma a čekajú. Len čo prejde konškoláčka popred nich, už sú vonku. Dvaja pištiacu, metajúcu sa obeť držia a dvaja – traja ďalší ju plnými hrsťami snehu umývajú. Ach-jaj, nešťastnica má sneh pod vlniakom, vo vlasoch, za golierom, v rukávoch, občas aj pod sukňami. Preto sa dievčence radšej čakajú. Jedna druhú, tretiu. Guľovačka je potom spravodlivá – ujde sa prídelom jednej i druhej strane – bez umývania!!!

            A tak sú zimné rána, ešte plné bielej tmy, rozvibrované pišťaním, smiechom, hlasnou vravou. Občas aj zlostným štekotom psov a karhavými pokrikmi gazdov, hundraním gazdín: „Bláznivé dzecká! Oštoby jedny! Málo ich pán rechtor trstenicú...“

- A čo? Ani my sme nebyli inačí – preletí hlavou dospelých tichučká spomienka a je po rannom hneve.

 

Aj detský hurhaj stíchol. V triede obecnej školy je príjemne teplo. Okolo horúcich kachlí sa sušia vlniačiky, kabaničky, čiapky aj boty, čižmy, baganče. Už len červeň na lícach a noštekoch detí, ich mokré štice a sem-tam výhražné pohľady – šak dočkaj po učení! – svedčia o rannej snehobitke.

Ale detí – žiakov je na vyučovaní menej, odkedy začalo snežiť. Zimné boty a teplé oblečenie sú v mnohých rodinách vzácnosť. Hoci Račišdorf nie je chudobná obec. Známy je on po celom Uhorsku výborným vínom. Lenže nebýva úrodný každý rok. A bohatých vinárov je iba zopár. Ostatní často žijú z ruky do úst. S tvrdou robotou–lopotou a mnohými starosťami na krku prežívajú posledné roky pred vstupom do nového storočia. Keď nasneží a primrzne, chodia do školy len tí zo súrodencov, na ktorých sa ušlo – obuv aj ošatenie. Veď doma ostatným povedia. A keď nepovedia, nič sa nestane. Dedinskému človeku stačí vedieť čítať, písať a základné počty: „Aby sa ve velkém svjece nestraciu aj aby ho neošmekli.“

 

Pre Ondreja, syna obecného pastiera, nastal so snehom dobrý čas. Konečne môže každý deň do školy. Kým vyháňali na pašu obecné stádo, musel pomáhať otcovi. Kdeže škola?! Ani pomyslenie na ňu. Hoci by sa rád pridal každé ráno k mladšej sestre Tinke a šiel ako mnohí jeho rovesníci smerom ku kostolu - do školy. Veru, odkedy dedo Štefan nevládali, prešla povinnosť na neho. Ešte za úsvitu zapráskali otec a syn na Dolnom konci bičiskami a už sa zberalo obecné stádo jedno po druhom. Ku Hornému mlynu a potom dolu Výhonom až na obecnú lúku pri železnici. Takto od jari až do Martina. A toho roku ešte dlhšie. Skoro po Katarínu. Každé ráno chudáčisko vyzeral, či nezačalo snežiť.

Konečne! So snehom začala aj mladému pastierovi škola. Otec a dedo vystačia opatriť obecné býky a drevo môže nakálať aj podvečer. Potom sa usadí ku stolu k sestre Kristíne a dobieha zameškané.

 

Učí sa Ondrej v škole už druhý týždeň. Pán rechtor František Kubu ho zatiaľ nevyvolávajú k tabuli, neskúšajú, nech si pozdný školák najprv privykne. Dobehne, čo sa dá. A on aj dobieha, snaží sa. Hneď po ceste domov aj večer pri stole molestuje sestru otázkami. Nechce byť v škole za sprostého.

V utorok po veľkej prestávke zasadli pán rechtor k harmóniu.

-         Bude spev, bude spev – šuškajú si dievčence, hniezdia sa v laviciach, tešia sa. Lepšia hodina spevu ako počty. Ani chlapci nie sú proti, hoci spev – ach, jaj – komu ako!?

-         Žiaci, precvičíme si dnes koledy aj vypýtanku. Veď viete, čo vás tento týždeň čaká. Myslím, vás starších. Miništrantov.

Hneď nastal medzi školákmi ruch. Jasné! Je december. A s ním výslužková pochôdzka. Aby mali pani rechtorka s čeho pécit oplátky. Vypýtajú oni od gazdín z katolíckych rodín výslužku – do putničiek múku, do košíkov vajcia, orechy, maslo. Prajné gazdiné pridajú aj groš, dva – na prilepšeňí. Všetko sa zapíše na papier, aby pani rechtorka vedeli, do ktorej rodiny potom koľko oblátok. A tak všetci školáci – speváci spoločne prespevujú:

 abi sme sa s Pánem Bohem poďakovali.“ Starší chlapci aj mrkajú po sebe – kto s kým pôjde do partie.

-         Ešte skúsme koledu – vravia pán rechtor a predohrávajú melódiu najznámejšej vianočnej piesne. Zahrali celú, odpočítali: „Raz – dva – tri!“

Učebňou sa nesú zvuky harmónia a detský spev. Lež prečo po niekoľkých tónoch aj šepot a tichý smiech? Štuchance? Ondrej si až po niekoľkých taktoch uvedomil, ako odlišne od ostatných znie jeho hlas. Vonku, pri statku, to bolo iné. Musel naplno. V triede? Jeho hlas hrmel, zvučal v hlbokej tónine, nepodobný ostatným. Začervenal sa, stíchol. Ale chlapčiskám stačilo - zadúšajú sa od smiechu. Aj dievčence sa tíško chichocú, štuchajú jedna druhú, otáčajú sa k poslednej lavici.

            Iba Tinka nie. A ešte Pavlínka z kopaníc. Obzrela sa smerom k nemu, priložila ruku na ústa. Akoby mu vravela: „Čit, Ondrík, potichšie...“

-         Jak obecní Bulo! – vyšľahlo z úst Cyrila. Pyšný gazdovský syn „z rádu“ často zadrapoval do každého. Teraz si trúfol na Ondreja. Síce o hlavu vyššieho, ale iba – od obecného pastiera!

-         Huhňe jak starý medveď – pridáva sa Kubo.

-         Bulo – trulo – huhňoš!

-         Dosť! Prestaňte! – udiera rechtor trstenicou o prednú lavicu. Razom tíchne smiech aj detské posmešky. „Čo to má znamenať? Nehanbíte sa, posmešníci?! Každému Pán Boh iný hlas nadelil. Veď aj vám mnohým sa ešte hlas zmení. Uvidíte! Spievajme ešte raz! A ty, Ondrej, potichšie!“

Znie triedou koleda. Potom druhá, tretia. Privoláva do detských hláv, do ich sŕdc vianočné posolstvo. O narodení Ježiška. O radosti, láske. Dievčence sem-tam zatiahnu druhý hlas, melódia piesne potom zaznieva ľúbivejšie, plnšie. Ale bez Ondrejovho hlasu. On sedí ešte stále celý červený v zadnej lavici so sklonenou hlavou a zovretými päsťami. Najradšej by bol niekde tam, na obecnej lúke. Kde sa mu nemá kto posmievať. Zapráskal by bičom – jeden, druhý-krát! - a hneď by ho prešla zlá vôľa - - -