Nálady ako na hojdačke – vonku aj vo mne. Podvedome sa ma zmocňujú v nadväznosti na počasie. Svieti slnko – vládne, najmä ráno, v celom našom byte – aj môj stav mysle je slnečný, veselý. O hodinku – dve sa obloha vonku zatiahne, náš byt je zrazu plný ponurého šera. Vyzriem von – zase prší... Aj vo mne prší tak nejako smutne, novembrovo.
Stále čakám na bielu snehovú zimu – nie rozmoknutú, radšej suchú, mierne štipľavú, s kvalitným snehom, poodmetanými chodníkmi a možno aj parádou cencúľov, visiacich zo striech. Maľujem idylu? Veru, ako z detských čias... Boli roky, keď ma práca pohlcovala natoľko, že som veľakrát len sporo vnímala, aké je počasie. Bolo iba kulisou rútiacich sa dní. Dnes je to iné. Nieže by som nemala prácu, nájde sa jej dosť, ale už nemá v sebe onú nástojčivosť a prekotné tempo. Všetko plynie ináč, všetko beriem inak. Veru, dospelosť veku!!!
A zatiaľ vonku? Práve teraz svieti slnko a vzduch sa začína napĺňať skoro predjarnou vôňou. Avšak nad horami je čierno, tmavo. Je len otázkou času, kedy sa temrava rozhostí nad celým krajom. Možno už na obed bude opäť pršať - - -
Na misky váh kladiem radosť,
na misky váh kladiem žiale –
Človečenské závažia
vyvažujem stále
Keď radosť prevláda,
zadržiavam čas:
Len štipku, štipku vziať
dnes, zajtra... zas –
Ak smútok preváži,
a to sa často stáva,
hľadám všade naokolo
čím ho vyrovnávať
Možno stačia lúče slnka,
možno hlas v mobile,
možno lúka plná púpav,
teplé rúčky vnukove?
Na misky váh kladiem radosť
Závažia žiaľov schovávam...
Srdce – čujný seizmograf –
jemu sa vždy znovu privrávam.
Foto Janka M.
Komentáre
radosť a žiale
tiež to vnímam ako ty..ked človek je "časom" bohatý..
skoro vždycky spomína nostalgicky...ešte aj tie zimy boli iné..teraz tú krásu vidím iba v telkokine..
niekde majú zimu ako treba..u nás to nepochopila-že aj nám ju treba..
v takejto pľačkavej zime sa mi horšie žije...prepadajú ma smútky..žiale..depresie..
bud nech je zima-alebo jar!
tá rozjasní mi životom novým tvár!!!
najkrajší môj život bol-ked pre množstvo povinností si človek ani ku káve sadnúť nemohol..
teraz-za nevrátivším sa často cítim bôľ..
roboty kol mňa je dosť..lenže..netlačí povinnosť..
a tak často držím v dlani hlavu..a čakám na dobrú správu..
ešteže sú blogeri..
kto neprežil-neverí..
želám ti /si/ pokoj v duši..a úsmev nech našim tváram sluší..
Milá radosť,srdečne pozdravujem
Priznám sa, skúšala som aj ja a pripomínala si opäť detské časy. Ešte teraz "svieti vo mne to zimno-štipľavé ranné slniečko. Jeden lúčik z neho posielam - možno pohladká? D.
De eL
nech aj teba príjemný deň čaká..:-)