Dobroslava Luknárová

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

O jednom nedosnívanom sne...

Povesti
Predošlý Ďalší
Francek a Ludvo – verní kamaráti. Skoro bratia, veď sa narodili v jedném dvori, v hoferských cimrách povedla sebja v tú samú zimu. Ibaže Francek, keď sneh len tak – tak poprášil dvory, strechy domov, vinohrady a Ludko až potom, keď snehu naváľalo hodňe vyše kolen.
Na jar ich mamky v plachetkách brali do vinohrada g zeleňím robotám. Kým ony pleli vinič, viazali ho, vylamovali zbytočné zálistky, pacholátka si podrímali, podžavotali a veru aj pošklébili, keď ich hlad vyrušil z peknej pohody.
Pres rok sa už pridŕžali mamkiných sukní, keď sa išlo do vinohrada, no a na jaseň pri obiračkách to už skotačili, naháňali sa, prekárali ako dvaja malí capkovia. Najradšej sa hrávali na rúnach. Boli tam paličky, skalky, liezli po nich mravce, hlavne veľké, lesné, aj iná chrobač, skákali lúčne koníky, poletovali farbisté motýle.
Štvorročným už mamky dovolili zbehnúť aj k blízkemu potoku. Veď od konca mája bývalo v ňom vody ani nie po chuapecké kolená. Tag im aspoň nebyvauo horko.
 
Tak si žili Francek s Ludvom – celé dni spolu a vždy pri nejakej zábavke. Pravda, aj robota prišla – polienka poukladať, hrach vylúskať, pozbierať jabĺčka aj hrušky, padavky. Ale to bolo ako nič – rýchlo, rýchlo – a zas sa mohli hrať.
Keď im bolo na šiesty rok, kúpili im mamky na púci v Marjatáli tabuľky a grífliky a v Prešporku u žida porádne boty. Aj oblečení dostali, aby mohli do školy – ako sa patrí.
 
Ech, nebolo chlapcom po vôli poddať sa prísnej školskej regule – obsedieť na jednom mieste s rukami za chrbtom, rectovať, čo pán rechtor kázali, kresliť. Písať na tabuľku rovné čiarky, vlnovky, kolieska.
Ale bola aj zábava! Naháňačka po školskom dvore, schovávačka poza sálu, latríny aj popri plote bývalej kúrie. Ak vyšli na dvor pán rechtor Kubu, stačila aj hra na blchu, gramličky, peška...Radšej tak pekne, na poriadku, ako skúsiť štipľavú trstenicu.
Najlepšie bolo, keď im pán rechtor dali niečo písať alebo kresliť a oni – nie po maďarsky, ako kázal zákon, ale pekne po slovensky – učili starších žiakov. Vyprávjali také vjeci, že Francek s Ludvom ani nedýchali. Počúvali a počúvali – o kráľovi Svätoplukovi, o Turkoch, o cisárovi pánovi aj Márii Terézii, ale aj o zvieratách, vtákoch, rastlinách...
 
Však najzaujímavejšie bolo, keď pán rechtor začali o cudzích krajoch. O tom, že sú zeme, kde je stále horko, alebo kde je po celý, celučičký rok zima. Vraj sú v šírom ďalekom svete jazerá, čo im nedovidíš na druhý breh. Oni, pán rechtor, už pri jednom takom mori, lebo tak sa také jazero volá, boli, keď boli ešte študent. Naozaj je pravda o tom druhom brehu.
 
- Ludvo, ket vyrostem, pójdem tam – vraví jedného podvečera Francek. Práve sedeli obaja na brehu potoka a hádzali do lenivo tečúcej vody kižliny.
- Kam?
- Šak g moru. Sám kuknem, je li to pravda? Šak len kukni – tam končí zem aj ňebo. Porádno daleko. Breh nemože byt ešče dál.
- Móže. Pán rechtor tam byli. Vidzeli. Možeš im vjerit.
- Já aj vjerím, ale scem to vidzet. Pújdeš se mnú?
- Pújdem, enem sa mosím mamky opýtat. Ludvo sa obzerá, kde položil prút. Je už skoro večer, treba hnať húsky domov.
- Ale, jak tam pójdeme? Tag daleko?
- Ja rozmýšlam - lodkú. Pjekne po Dunaji. Pamatáš, pán rechtor povidali, že Dunaj teče až do mora. Len je to velice, velice daleko.
- Víš, kolko to bude peňez?
- Načo peňez?
- No na lodku. Šak ju asnát neukradneme?
 
Mali, veru, chlapci zamotané hlavy. Na ďalekú cestu treba nielen loďku, ale aj oblečenie, dobré boty a hlavne veľa jedla. Aby cestou nepomreli od hladu.
Ako len získať toľko peňazí? Veď zatiaľ veru ani nedržali poriadny peniaz v rukách. Ani mamky veľa nemajú. A keď majú, zatvárajú do truhlice. V hrňíčku, to sú enem také drobáky. A tí sú pro celú rodzinu.
 
Keby tak poklad! To by bolo! Lenže, kde ho nájsť? Kde vykopať?
 
-Ludvo, pome g našéj babky. Na Dolní konec. Oni mi vyprávjali o pokladoch. Len si to moc nepamatám. A už obaja trielia cez dedinu, bosé nohy len tak plieskajú o prašný chodník. Babka sedzá na šomli pred kuchynkú, obírajú ze stonek ribízl.
- Jaký poklad, synečku? A nač? Co si sceš koňa kúpit? Poklady sú, jejdanenky, moc dobre skludzené. Možná v svatojánsku noc sa ňekeré možu najdzit?
- A gde, babko? Šak ste mi ríkali o ňich.
- Synečku, ja sem to čuua za dzifčenských rokú od mojí babky. Prí nedaleko Zbojníčky. Víš téj studničky v horách. Pod najvječším bukem. No je li to pravda, to uš nevím.
- Pot, Ludvo, pójdeme tam – vraví Francek celý nedočkavý a už by aj utekal, ale babka ho zastavili:
- Nač bys chodziu, synku? Šak není svatého Jána! A povjest ríka, že poklad sa ukáže enem kamasovi, co uš mjeu dvanást rokú a ešče ňikdy ňikomu nešáliu. Vyčkaj, Francku, šak tebe byuo enem šest!
 
Čo mali chlapci robiť? Vidina pokladu sa im strácala v nedohľadne. Čakať ešte šesť rokov? Veď to je ako čakať celý život... Smutní sa poberali domov.
 
Prešla zima, prišla nová jar. Chlapcom pribudla nová povinnosť. Len čo prišli domov zo školy, hybaj do hory na haluzinu. Potom ju pekne nalámať a poukladať pod špór. Na zakurovanie. To sa chlapcom páčilo čavargat po hore. Veď možno nájdu otvor do zeme, do skaly... a za ním jaskyňu... plnú pokladov.
Jaskyňu nenašli, zato na jednej rúne, keď si po nej skracovali cestu domov, sa im tuho zalesklo pred očami.
-         Co je to?- leží pri ich nohách odštiepená skala, lesknú sa na nej ligotavé šupiny.
-         Francku, zuato! Kukni, jag sa ligoce!
-         Vidzím! Panenko Márija, zuato, nebo stríbro? Kukni aj tu, z druhej strany.
-         Zeberme skalu domú – navrhuje Ludvo, ale skala je ťažká, ostrá, odiera ruky.
-         Čekaj, otučme enem zuato – a Francek už aj ťahá onucku z bačkory. Obaja chlapci zoškrabujú do nej „zlato“ zo skaly a hľadajú na rúne ešte ďalšie podobné. Naškriabali, koľko sa len dalo, lesklých plátočkov a Francek si opatrne vložil onucku aj s pokladom do vačku na gaťách.
 
V zadnej komore našli chlapci prázdny hlináčik a tam si skryli svoj poklad. Deň po dni potom prikladali k nemu ďalšiu a ďalšiu kôpku. Kde len mohli a kedy mohli, všade hľadali skaly s lesklými krehkými šupinami.
Svoj objav si nechávali pre seba, aby im iní zlato nevyzbierali.
 
-         Ket budeme mjet plný hlinák, pújdeme g židovi-zlatňíkovi. Víš, kolko nám dá peňez?!
 
Až raz! Dobehnú chlapci domov a u Francka v kuchyni na stole stojí hlináčik. Ich hlináčik! Plný šošovice.
Čo sa stalo? Kto ho vzal? A kde je ich zlato? Bežia obaja do komory a tam sa oblyskáva udupaná zem od police až ku dvierkam. Čo len robiť?!
 
Rozbehol sa Francek poza šopu do záhradky. Hnev v ňom strašne vrie, vháňa mu do očí bezmocné slzy. Ludko mu beží v pätách a je mu rovnako strašne.
-         Mamko, jak ste len mohli? Vysypali ste zuato, podupali – kričí Francek na svoju matku.
Vystrela sa, popravila si ručník na hlave. Zošuchol sa jej pri robote. Nerozumie synovmu kriku: Jaké zuato, synku?
-         Tam, v hlináčku. Sami sme z Ludvem zbírali. Uš ho tam byuo -
-         Bože mój, chuapci! Vy moji mauí trúbeuáci! Jaké zuato? Keby to byuo zuato, dávno by ho ludé pozbírali. To je enem také kočací zuato či stríbro. Tag ho ludé volajú. Ale nemá cenu...šak sami vidzíte, jag sa drolí, práši...
 
Francek s Ludkom stoja ako zmoknuté kury, ako dve kôpky nešťastia. V ich spotených strapatých hlávkach práve umiera jeden velikánsky sen. O poklade, bohatstve...o ďalekých cestách až hen, k samotnému moru.
 
Prešli roky, ale chlapcov ich sen celkom neopustil. Len cesta k jeho uskutočneniu sa neustále predlžovala. Veď čo mohli chudobní hoferskí synkovia? Iba čoraz viac privykať na robotu, povinnosti, všedný život.
 
A potom prišla vojna. Prvá, svetová. Najprv povolala do svojej odpornej papule otcov, potom jej padli za obeť zvony z kostolov – aj toho račišdorfského – a nakoniec siahla na mladých. Mládencov, ktorí ešte len privykali dospelosti.
Narukovali k vojsku aj Francek a Ludvo. Kto už dnes vie, na ktorý front ich sotila neľútostná ruka vojny? Sotila - - - a už nikdy viac nevrátila.
 
Račištorf 1902
 
Račištorf 1912
 
V Rači, v parčíku vedľa cintorína, stojí pamätník. Sú na ňom vytesané mená chlapov a mládencov z Račišdorfa, ktorí v prvej svetovej vojne zahynuli. Česť ich pamiatke!
 
 Pomník padlým v I. a II. svetovej vojne  
 
 
 
 
 

Povesti | stály odkaz

Komentáre

  1. pekne
    si to, Dobruška popísala, chlapcov spomenula. Nech sa tvoje sny splnia...:-)
    publikované: 25.05.2011 19:15:45 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  2. Dobrý večer, Matahari,
    ďakujem za pekné prianie aj zhodnotenie povesti. Prajem všetko dobré. D.
    publikované: 25.05.2011 22:01:13 | autor: D.Luknárová (e-mail, web, neautorizovaný)
  3. :-)
    páči sa mi to...
    publikované: 26.05.2011 08:07:16 | autor: snezka (e-mail, web, autorizovaný)
  4. Krásne a smutné
    ako život
    či krátke a silné?
    to je už teraz asi jedno
    publikované: 26.05.2011 10:44:04 | autor: KameliaB (e-mail, web, autorizovaný)
  5. .
    Smutné, ale ako vždy nádherne napísané...
    publikované: 28.05.2011 12:15:14 | autor: zelenarusalka (e-mail, web, autorizovaný)
  6. Milé - snezka, KameliaB, zelenarusalka, pozdravujem Vás
    a som rada, že Vás príbeh oslovil ako mňa. Vždy mi je smutno, keď sa dozviem o zmarených životoch, hlavne mladých. A nezmyselných. Život by sa mal človeku naplniť a nie pretrhnúť skôr, ako prejde všetkými jeho fázami. Čím som staršia, tým si to viac prajem - pre všetkých okolo mňa.
    Prajem pekný májovo-júnový týždeň. D.
    publikované: 30.05.2011 00:10:51 | autor: D.Luknárová (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014