Dobroslava Luknárová

 

 

Vysoko, vysoko nad mestom je jej prirodzené miesto, ktoré jej určili naši predkovia. Ale raz za čas musí aj ona dolu – dostane sa do starostlivých rúk reštaurátorov, aby mohla potom opäť odolávať „zubom času“.

Taká príležitosť sa naskytla práve teraz – v polovici roku 2010 a predtým v roku 1905. Celých 105 rokov „hľadela“ táto zaujímavá dominanta veže Dómu sv. Martina na svoje domovské mesto – na jeho všedné aj výnimočné dni – smutné aj veselé – vojnové aj mierové, letné – zimné, všelijaké. A my, Bratislavčania, sme sa občas zahľadeli na ňu – tam v jej impozantnej výške, a možno sme práve niekomu, menej zorientovanému, pripomínali, že v onom slávnom chráme sa konali korunovácie kráľov a kráľovien rakúsko-uhorskej ríše, promócie v dobách existencie Academie Istropolitany, ale aj slávne koncerty diel Beethovena, Haydna, Liszta.

Z pohľadu zo zeme, z ulíc Bratislavy, sa zdá malá, stratená často v oblakoch, ale keď je nebo bezoblačné a bohaté na lúče slnka, krásne žiari, mení sa na hviezdičku – stálicu. Minulý týždeň sa dali z bezprostrednej blízkosti obdivovať jej pravé rozmery aj celkový vzhľad, výzdoba, zlatý povrch. Na neďalekom paneli aj fotografie jej vnútra a dobové listiny, ktoré boli do nej postupom času ukladané. Ani sa netreba čudovať, že si mnohí Bratislavčania, ale aj turisti našli chvíľku času a práve kvôli nej sa vybrali do Dómu. Veď je to naozaj zriedkavá príležitosť – jedna na celý ľudský život.

Vnútro martinského dómu vrátane priestorov priľahlých kaplniek, klenotnice aj krýpt poskytuje veľké množstvo historických aj umeleckých zážitkov – stretnutie s „časom“ sa tu deje v najrôznejších podobách a práve  teraz bolo obohatené aj o tento výnimočný zážitok.

Vôbec neľutujem, že som si v piatok viac ako polhodinu odstála v zástupe ľudí, pokým som sa do Dómu dostala, a som rada, že tam bol so mnou aj môj najmladší vnuk. Aspoň bola príležitosť poskytnúť mu informácie aj zážitok s nadčasovým rozmerom.