Nedeľná vychádzka po račianskom chotári
Koľkokrát o tomto čase ešte býval kraj zababušený pod snehovou prikrývkou?
Ale ostatné dve zimy - hotové skupane na sneh.
Sľubovala som vnukovi poriadnu sánkovačku - a žiaľ, zostáva len pri sľuboch. Zato som mu z nedeľnej vychádzky priniesla nielen rozkvitnutú vetvičku maňušiek (kočátka, bahniatka, kočičky), ale aj stokrásku a snežienku.
Všetko v prírode už naberá prvý jarný dych. Ako keď majster maliar fúkne na plátno zlatistý nádych - ani ho skoro nevidíš, a predsa je tam. Slnečné lúče hladkajú po tvári a čivotanie speváčikov už nie je zimomravé. Tušíš v ňom to túžobné volanie po teple, láske, rodinke...
Potom priamo v Rači som si všimla starú vŕbu neďaleko Kaplnky sv. Anny - jej hriva z tenkých dlhých konárikov - vari tiež nasadila jarný preliv - je okrovo - škoricová? Ani sa nedá presne popísať ten jemný, a predsa zjavný príliv životodarných síl, ktoré čoskoro dajú príkaz lístkom, aby vyrástli. A ja sa už teším na to, aký účes si stará vŕba zvolí pre budúcu letnú sezónu!!!
Pre vnúčika namiesto sľubovanej sánkovačky mám aspoň túto veršovanku
O končiacej Zime - Nezime
Snáď si Jeseň s Jarou
ruky podáva?
Kam si sa, Zimuška,
kam si sa schovala?
Darmo sánky, lyže
na balkóne strežú,
po sniežiku - ani stopy!
Deti sa nepovezú.
Deti sa nepovezú
do zimnej nádhery - - -
Na zimu už v túto zimu
nikto neverí...
Božia muka sv. Urbana
Račiansky chotár nad Krasňanmi, presnejšie za Meoptou.
Ako dávno som tu nebola?
Naše rodinné vychádzky smerujú ostatné roky len do Knižkovej doliny, ku Kocmundovi, v lete na Červený kríž... Obzerám sa okolo seba - hľa, koľko zmien: smerom na Bratislavu vyrastá poriadne veľké sídlisko, za Tramínom sa tiež začínajú dvíhať nové domiská, Krasňany sa zahusťujú. Ktovie, dokedy zostanú tieto vinohrady?
Spomenula som si - tu niekde by mala stáť božia muka. Rozprával mi o nej kedysi dávno nebohý svokor.
Spomínal, že na sv. Urbana k nej chodila procesia.
Aj v knihe o Rači som našla o nej zmienku.
Kdeže je?
Vtom som ju zbadala.
Pokročila som bližšie a neverila vlastným očiam.
Stála predo mnou a pripomínala vetchú prikrčenú starenku. Podomleté základy, obnažené murivo, zošúverená omietka.
Po bronzovej tabuľke, ktorá tam v deväťdesiatych rokoch
ešte bola, zostali len dierky po klincoch.
Výklenok pre sochu sv. Urbana bol prázdny už vtedy,
keď som túto muku videla po prvý raz...
Ktovie, kto sošku vzal, kam zmizla a prečo?
Ktovie, prečo ju nenahradili novou?
Stála som tam a rozmýšľala, aký je neúprosný čas, počasie, príroda, akí sme často nevšímaví, my, ľudia... Náhlime sa dopredu a pre mnoho plánov, ktoré nás smerujú do budúcnosti, zabúdame na minulosť, nevážime si ju. Alebo len málo, bez dostatočnej úcty. Pritom tradícia sv. Urbana je spätá s vinárstvom a vinohrady celé storočia patrili a dodnes patria k tomuto kraju, ešte aj dnes tvoria základ jeho dobrej povesti.Možno o pár rokov aj na tomto mieste postavia obytné domy.
Nasťahujú sa sem ľudia z rôznych kútov Slovenska.
Ako sa im prihovorí tento kraj? Asi by mali poznať jeho minulosť, lebo aj človek, tak ako stromy, potrebuje korene. Možno by stálo zato obnoviť tento malý historický míľniček a pripevniť naň tabuľku s najzákladnejšími údajmi. A do výklenku postaviť novú sošku sv. Urbana.
Bol by to prejav úcty ku pracovitým generáciám dedov a pradedov, ktorí dali našej obci jej nezmazateľnú historickú tvár.
Karnevaly, plesy, bály, divadlo...
„Mami, budeme mať v škole karneval. A vieš, čím chcem byť?“ - takto sa začína po tieto dni rozhovor v nejednej rodine škôlkára či školáka. Rozbehlo sa totiž obdobie karnevalov, plesov, bálov a žijú nimi nielen dospelí, ale aj deti. Aj keď nie všetky a všetci, sú tieto formy zábavy významným spoločenským fenoménom. Ak zalistujeme v monografii Rača od Jána Podoláka, zistíme, že to vôbec nie je jav ostatných rokov. Práve naopak, veselé „fašiangi“ majú v našej obci mnohoročnú históriu.
Račianske „báli“ organizovali rôzne inštitúcie a spolky, pričom dlhý čas bol najznámejší „hasickí bál“. V Rači nebývala núdza o dobrých hudobníkov aj kapely a ani o vôľu dobre sa zabaviť, a tak sa tancovalo po celý fašiang až do utorka pred „popeleční stredou“. V tú noc mládenci a dievky „pochovali basu“, vystrojili jej symbolický pohreb a začalo obdobie „velkého pústu“. Kedy sa začala tradícia školských detských karnevalov, to spomínaná monografia nezaznamenáva, iba uvádza, že na Blažeja (3. februára) nechodievali račianski učitelia ani žiaci na obchôdzky, ako inde na Slovensku, ale usporadúvali popoludní v škole zábavu, na ktorú sa mohli prísť pozrieť aj rodičia.
V súčasnosti poriadajú račianske školy veľmi pekné vianočné besiedky, žiaci s bohatým kultúrnym programom vítajú rodičov počas zápisu budúcich prvákov, vystupujú počas račianskych hodov a na vinobraní, pri rôznych kultúrnych príležitostiach. Obľube sa tešia aj fašiangové karnevaly - veď koľko radosti, koľko tajomna poskytuje človeku (aj dieťaťu) maska! Zrazu je niekto iný, môže si skúsiť iný model správania, môže vyzvať do tanca, koho chce, môže zažiť úspech, môže... Ku karnevalom patria scénky, tanečné vystúpenia aj veselé súťaže a hry. Nepanuje tréma, skôr potlesk a uznanie - a to je dobre.
Všetko, čo provokuje tvorivý potenciál detí, je rozhodne vítané a chvályhodné. Vystúpenie žiakov na domácej, školskej pôde v divadielku, tanci, recitácii, či v speváckom zbore otvára možnosti sebarealizácie v omnoho lákavejšej a veľakrát aj úspešnejšej forme ako je odpoveď na hodine z učebnej látky alebo dobré zvládnutie písomky. Nebýva hodnotené známkou, a predsa má pre toho ktorého žiaka význam a nezvyčajnú príťažlivosť. Spoločné vystúpenia žiakov pred spolužiakmi, ale aj rodičmi, širšou občianskou verejnosťou majú v sebe značnú výchovnú hodnotu. Vedel to už J. A. Komenský, slávny učiteľ národov, vedia to aj mnohí dnešní učitelia. A preto svojich žiakov v takejto aktivite podporujú, prípadne ju sami vyvolajú, sú často v strede alebo na čele spomínaného tvorivého procesu.
Teraz sa na račianskych školách pripravujú fašiangové karnevaly. Možno, ak budete na niektorom z nich, spomeniete si na svoje školské časy - bolo to aj vtedy? V Rači k tomu „vtedy“ možno pridať predovšetkým peknú spomienku na dávne divadelné predstavenia. Ale vznikali aj pekné programy ku Dňu matiek, neskôr k Medzinárodnému dňu detí, k májovým sviatkom. Nebolo by dobré oživiť tie dávne spomienky a pridať k ich zápisu v knihe o Rači osobné vyznania aj dosiaľ neznáme detaily?
V knihe Ľ. Havloviča Rača môžeme vidieť na str. 27 najstaršiu, dosiaľ známu fotografiu račianskych divadelných ochotníkov z roku 1905. V už spomenutej Podolákovej monografii o Rači, čítame, že sa divadelné predstavenia konali aj priamo na Štedrý večer. Divadlo v Rači celé roky patrilo k aktivitám dospelých aj školopovinnej mládeže a iste zanechalo po sebe veľa pekných spomienok aj zaujímavých fotografií. Len ich tak nájsť a zachovať pre pamäť budúcich generácií. A čo ostatné hudobné, spevácke aj tanečné tradície? Bolo ich dosť a dobre sa na ne spomína...
Milí návštevníci blogu! Čo na to vravíte?
Nedáme sa do hľadania???
Komentáre
O Rači ...
Novodobí račania sa ešte doteraz, česť výnimkám, nezožili s domovom, ktorí si či už dobrovoľne, alebo nedobrovoľne zvolili.
Nová-mladá generácia si musí vytvoriť nové vlastné im zvyky a obyčaje, i keď mnohé nám sa nepozdávajú.
A já bych to až tak příkře neviděl,
Ale mám to rád. Když se mladí udělají do folklóru :-)))
Ľudko, všeličo je v súčasnosti iné...
nevyžadujú vlastný tvorivý vklad. Stačí ich len "konzumovať". Našťastie stále sú aj takí mladí ľudia, ktorí sa chcú presadiť svojimi tvorivými aktivitami - len aby dostávali príležitosť a priestor! Rača má v tomto smere, žiaľ, už dlhší čas dosť oklieštené podmienky. Ale zase nevieme, koľko mladých Račanov sa realizuje čo i len v kultúre napríklad na pôde Bratislavy. Alebo v športe ?
Pravdou je aj to, že Rača prestala byť obcou sama pre seba. Je časťou veľkej Bratislavy, čo prináša so sebou veru poriadnu dávku občianskej anonymity, iste aj klesajúci záujem o jej kultúrne dedičstvo. Ale aj tak si myslím, že treba zachovať informácie o ňom aj o celkovej histórii Rače a oplatí sa v tomto úsilí hľadať cestu hlavne k mladej generácii. Si jeden z tých, čo o Rači veľa vie a bolo by krásne, keby sa čo najviac Tvojich spomienok,ale aj fotografií dostalo na verejnosť. Verím, že sa kvôli tomu oplatí sledovať Tvoj blog.
Mito, pozdravujem
Folklór sa páči aj mne, najmä piesne, povesti a kroje.