Práve začali kvitnúť. Trávnik, spálený horúčavou júnových dní, sa po minulotýždňových dažďoch pomaly preberá, zelenie a vyrastajú z neho tvrdé byľky. Len trochu podrástli a už sa ženú do kvetu. Modré kvietky – koľko ich je odrazu! Na trávniku, popri chodníkoch, pri zastávke električky. Modro-belasá farba letnej oblohy žmurká na chodcov zo všetkých strán – od rána až do podvečera. Včera, dnes... iste aj zajtra...
Ktovie, aké bolo leto, keď napísala svoju baladu o onom kvietku Ľudmila Podjavorinská?
Možno si ešte spomínate na tieto verše z nej:
Neboj sa, sestra milená,
mesiačik dobré znamená.
Keď sivá húska poletí,
vyjdi mi, vyjdi v ústrety...
... A dúška žiaľom uvädlá
na byľku kvietkom zasadla.
Tam čaká, hľadí za lesy,
čakanka – kvietok belasý.
V lete kvitne veľa krásnych, ale aj veľmi skromných kvetov. Mňa však fascinuje čakanka - milujem jej skromné „okaté“ kvietky. A obdivujem ich húževnatosť, s akou dávajú o sebe vedieť počas celého leta.
Čakanka pri ceste -
modré očká leta.
Sestrička z balady
skromne zaodetá -
Kto si Tvoj osud,
kto len pamätá?
Kvitneš si, žmurkáš
do slnka,
tichučká, letná
spomienka –
Tvoj osud? Skrytý
v balade -
Ech, má on nohy
túlavé...
Foto z internetu – od A. Č.
Komentáre