Dobroslava Luknárová

„Iba raz treba pozerať, ako Picasso kreslí (v jednom z filmov, ktoré ho zachytávajú pri práci), aby človek videl, ako inštiktívne a neúnavne pri tom postupuje. Bez váhania, bez úzkostlivej opatrnosti: vidno iba ruku, ktorá sa pohybuje s prirodzenosťou vtáčieho letu. Taká ľahkosť by mohla byť výsledkom cvičenia od skorej mladosti, ale je aj vecou vrodeného talentu. Iní umelci predsa takisto prešli podobnou výukou a nedosiahli rovnaký stupeň zručnosti.“

 

Vďaka výstave umelcových kresieb a skíc, ktoré boli až do druhej novembrovej nedele vystavované v Mirbachovom paláci, naplno rozumiem uvedenej charakteristike od H. Reada.

 

Prechádzala som od vystavovanej štúdie, či skice?, k ďalšej a bola som udivená, koľkokrát umelcova ruka skúšala ten istý motív. Len s nepatrnou obmenou – vždy znova a znovu, hľadajúc najsprávnejší výraz. Ľahučké ťahy ceruzou, drievkom, vedené čisto a iste, ale vždy s nejakým nepatrným posunom – ktorá verzia bude najsprávnejšia? Pozoruješ, ako umelcova ruka postupne zjednodušuje tvary, hľadá možno jedinú univerzálnu, či najcharakteristickejšiu formu vyjadrenia?

 

„Presnosť nie je pravda...“ – znepokojujúci Picassov výrok. Stojí nad ním premýšľať a možno sa aj sporiť, dokazovať, odmietať jeho platnosť. A tak hľadám odpoveď -

Na jedných skicách vidím množstvo čiar, hotovú mapu ťahov – pripomínajú vrstevnice a šrafy na nej, dôkladne podrobnej. A vedľa visia ďalšie štúdie s úspornými ťahmi, ale akými presnými, výstižnými, až človeka mrazí, ako to dokázal, ako presne uhádol línie tela, detaily tvárí!

 

 

 

„Presnosť nie je pravda...“ v duchu si pripomínam viaceré reprodukcie Picassových obrazov, aj svoj postoj k nim. Prehodnocujem? Súhlasím? Z vlastnej skúsenosti viem, že nie je jednoduché obliecť svoje predstavy do slov. A čo potom umelecká skratka? Vybrané z vybraného? Naviac, musí ťa poslúchať ruka, musí dokonale „poslúchnuť“ tvoj vnútorný, jedinečný príkaz. Cítim sa ako v majstrovej dielni – vidím obrovské množstvo „polotovarov“, z ktorých sa rodilo svetoznáme, dnes čoraz viac zhodnocované majstrovo dielo.

Áno, potrebovala som vidieť túto výstavu. Dotvorila mi obraz o Picassovi z úplne iného zorného uhla. Je iné, keď čítate akokoľvek podrobný rozbor umelcovho diela, a keď potom máte možnosť vidieť jeho prácu alebo jej výsledky na vlastné oči.

Z dávnych čias si pamätám perokresbu Picassovej Holubice mieru. Zdala sa mi príliš realistická. Dnes už viem, že skica holuba bola kdesi na začiatku jeho kresliarskej školy. Istého dňa aj na holubicu stačil jeden jediný presný ťah...

 

Picasso – moja predstava o ňom – to už nie sú len jeho slávne kubistické diela – odteraz mám pri ňom aj osobitnú stránku. Sú v nej a iste aj zostanú dojmy z výstavy, ktorá mi predstavila jeho kresliarsku techniku, jeho majstrovstvo ľahkých dokonalých ale aj stále hľadajúcich ťahov.

 

 

Spleť umných čiar,

spleť rutinných čiar –

hľadanie

Tušenie tvaru, objemu,

napätia –

Struna fantázie

do prasknutia napätá,

až drnčí vo vysokej tónine

Linky, čiary,

tenulinké, citlivé -

V tom lese čiar

príbeh ožíva

klbká citov

do uzlov sa viažu:

Vášeň ohnivá,

nostalgia tklivá –

Hľa, statný titan

po bozkoch usína

v náručí krásky

Robustné telo

mäkko ovíjajú

oblé ramená

odalisky

Pokročím ďalej –

Možno iný motív?

Traja starci v zadumaní

Ďalší krok –

Nežná tvár devy...

Sochár pri práci

Sochár pri oddychu

Spiaci sochár...

Zlostný býk -

Minotaurus

spiaci, krotký, nežný...

pýtam sa tichých čiar.

Poučená videným

sama sebe odpovedám:

Pravda je pod kožou,

pravda je v srdci,

hlave skrytá –

Vykúpená hľadaním,

prácou, tvorbou,

pochybami...

Taká nástojčivá -

neodbytná.

 

... tuším som sa celkom zamotala do Picassových čiar ...