December? November? Keby nebolo po sviatku Mikuláša a keby nebolo masívnej reklamy na všetkých televíznych kanáloch, tak si povieme – Je november a na Vianoce je ešte more času.
Príroda sa tvári naozaj novembrovo – hmly, trúsivý dáždik, chladno, nevľúdne. Len sem – tam prebleskne pomedzi sivé až čierne oblaky slnko. Ak zafúka vietor, dvíha do výšky iba drobné peniažteky z briez - krásavíc a mení ich na poletujúce pomarančovo-hnedé motýle.
Ostatné stromy – listnáče už dlhší čas dvíhajú k oblohe holé konáre, avšak brezy? Žiaria v ponurom počasí pestrými korunami, ustielajú si na tráve rovnako pestré koberce a vytrvalo privolávajú ilúziu pestrofarebnej bohatej jesene.
Lež kto už o ňu stojí? V rozhovoroch čoraz viac počuť o snehu, ako ho niet, ako by sa zišiel, či vôbec bude a kedy? Veru aj vo mne „bojujú“ dve priania: jedno – praktické sa teší, že ešte nie je sneh, kalamita, fujavica, šmykľavica. Takto je na cestách a chodníkoch bezpečnejšie. Avšak druhá – romantická polovica môjho „ja“ túži po snehu, jeho bielej predvianočnej nádhere. Po čisto-čistom bielom kraji len mierne zvlnenom, po veselom kriku detí na neďalekom kopci, po príjemnej námahe, keď celá rodina odhadzuje sneh spred garáže a potom sa rozbehne guľovačka a po nej pri horúcom podvečernom čaji je zrazu celkom, celkom ináč ako hocikedy inokedy...
Nie, nezľahčujem „horúce témy dňa“ – krízový režim v nemocniciach, pád eurovalu, otázniky nad budúcim rozpočtom v našom štáte, ale aj rozpočtami v Európe, predčasné voľby, ... Len sa mi žiada nadýchnuť sa, očistiť, brať v sebe aj okolo seba len to prvoplánové. Vianoce majú takú moc, pokiaľ im to dovolíme. Pokiaľ nás neudusia všetky tie naliehavé témy dňa, pokiaľ zostáva rodina rodinou, lebo to jej členovia tak cítia, tak chcú –
Bola som nedávno v mojej bývalej škole. Z chodieb aj násteniek v triedach sa mi prihovárali motívy zimy, z tretej, či štvrtej triedy práve zaznievali koledy. Jasné, už sa pripravujú vystúpenia na vianočnú besiedku.
Vianoce sú blízko a s nimi prázdniny a - Zima!!! Pravdaže ..., alebo len „snáď“?
Nuž vymýšľam zaklínadlo, zvolanku ... dávam priechod detskému prianiu:
Zaklop, zazvoň, Perinbabka!
Už čakajú detské vrátka
na Tvoj príchod. Zimu bielu –
Naváľaj im kopec snehu!
Nech sa striebrom ligoce,
nech sú skoro Vianoce!
Nedávno sa v našej rodine narodila pesnička. S vianočným motívom pre najmladšieho vnuka. Dedko – autor dal do nej takýto refrén :
Vianočný čas -
za oknom mráz,
na mesto biely sneh padá -
Poď medzi nás
počúvať hlas,
čo lásku človečiu hľadá.
Komentáre
dobruška
aj ja stále..hľadám rada..
a vidím..cítim..tej /hormonálnej..pudovej..živočíšnej/ je dosť všade..v masmédiách i "naživo"..no tej človečenskej..ľudskej..až mi je pri hľadaní clivo..niet..stále menej ponúka jej svet..
všetci hľadáme..čakáme..pýtame..
a každý je sám..
tú snehobielu zimu-čo pokryje na bielo okolitý svet-kde nachvíľu bordelu-čo spravili sme..niet..i ten smiech..i zmrznuté nohy-ruky-i teplo pece+horúci čajíček..možno i dáky štamperlíček..to v duši nosím..to nemôže mi vziať tento svet-nad tú bielu páperovú nádheru niet...bojím sa o tých-čo musia na cesty denne..ale prináša mi POKOJ..
čas odniesol do minulosti moje školské radosti..dnes mám oveľa ťažšie starosti..opatrovať matku..ťažšia úloha-ako tá prvá..
tak je to:
to pekné akosi krátko trvá..
Milá radosť,srdečne pozdravujem