Odkladám do krabíc a obalov vianočnú výzdobu. Aj príroda – ktovie, na aký čas – „upratala“ snehovú prikrývku, zmizli z okien sviatočné ľadové kvety. Mesto sa napĺňa všedným denným hlukom, zhonom, v pondelok sa opäť rozbehne život v školách.
Je po Vianociach, ale ich tiché „zvončeky“ možno ešte stále klinkajú nielen v mojej mysli. Vraciam sa k svojmu novoročnému zamysleniu a nechávam ho doznieť namiesto trojkráľového veršíka:
Krájam posledné kúsky z nožičiek vianočného makovníka a orechovníka. Dcérke sa naozaj vydarili. Správne, račianske – cestička orechovej aj makovej plnky je rovnako široká ako cestička cesta. Nožičky sa pri pečení nepraskli, zostali pekné, hladké, s gaštanovo lesklým chrbátikom.
Aj dnes, na Nový rok, sú okružky koláča chutné, vôbec nie suché a trúsivé – v chlade nášho balkóna vydržali a zachovali si chuť aj primeranú vlhkosť cesta aj plnky.
Kráľovský koláč! Pravda aj šikovná gazdinka, čo ho upiekla a ona by povedala, že dobrá múka, kvasnice, mak a v konečnom dôsledku dobrý – nie dobrý, výborný recept od starkej.
Veru tak, tieto koláče sú posolstvom starých mám, babičiek, starkých – vplietajú sa do vianočných zvykov, vianočnej atmosféry ako jednotlivé šúlané – váľané valčeky cesta do vianočky. Boli roky, že sa maku a orechov nemohlo dávať toľko, čo dnes – aj o tom sú staré spomienky. Práve dnes som si o takých časoch rozprávala s jednou račianskou tetulkou.
Spomínam sa na Vianoce, ale aj veľkonočné sviatky u svojej starej mamy. Tam nebol zvyk piecť orechovníky, iba makovníky. Aj boli trochu iné ako tieto súčasné račianske – viac kysnuté a s tenšou makovou cestičkou. Ale aj tie chutili znamenite.
Len čo sme pricestovali k starým rodičom, už nás čakali napečené. Hoveli si v priestrannom „vajlingu“ v najchladnejšom kúte zadnej izby, kde sa nekúrilo a kde mala stará mama pekne v dvoch – troch riadkoch na skrini uložené neveľké poháre so zaváraninami. Ale v najprednejšom rade sa usmievali jabĺčka. Určite hodné prestížnej výstavy, také boli zdravé veľké a pekne sfarbené.
Čarovné chvíle sviatkov – schádza sa celá veľká rodina, dospelí sú zrazu menej prísni, uvoľnení, veselí. A my, deti, si vymýšľame hry aj sa hráme staré, dobre známe. Vybeháme sa, vyšantíme na veľkom dvore aj v záhrade a potom pri stole sa len tak zapráši po chutných jedlách starej mamy.
Makovníky aj vianočku sme jedávali na raňajky. Ku meltovej káve s mliekom alebo ku kakau, alebo k čaju s mliekom – kto čo chcel.
Nebolo veľa miesta v starorodičovskom dome, a predsa sme sa tam pomestili a cítili sa výborne.
Platí také čaro aj dnes? Iste, platí aj neplatí. Veľa iného priniesla dnešná doba, veľa – aj dobrého – odniesol čas.
Vravieť dnešným deťom, že sa pomaranče jedli naozaj len na Vianoce, že sa makovníky nekupovali v obchodoch, ale iba piekli raz za čas doma, že prázdniny nebývali také dlhé a možno preto vzácnejšie ... kto by vyrátal všetky zmeny? Kto dá na váhu plusy aj mínusy tej dávnejšej a dnešnej doby?
A možno ani netreba. Možno iba stačí načúvať hlasu srdca a konať podľa neho. A učiť tomu aj dnešné deti, dnešných vnukov. Tak ako to vedeli staré mamy a starí otcovia. S rozumom a láskou. S patričnou mierou skromnosti, tolerancie, ale aj životom overenými zákonmi, pravidlami, filozofiou.
Bodaj by sa nám to aj podarilo ...
Fotografie © Ľudovít Havlovič
Komentáre
veru chť babkovského detstva môjho - je čertovsky vonavá a dobrá..
kakavko babka moja neznali-no meltičku čiernu-s mliečkom len v nedeľu sme mali..
a chlebík,koláčik..všetko najskôr prežehnali..úctu ku všetkému mali..a lásku a čas nám dali..
zle žijeme..
veľmi veľa potomkom svojim dlhujeme..
ved oni nám to vrátia..v čase staroby potreby sa nám zo života stratia..bo dajú prednosť maslovým koláčom..a nám nechajú oči s plačom..
úcta+pokora=zabudli sme otvoriť im dvierka k nám do dvora..
múdro -s citom-si to Dobruška..
pokojný den
ach jaj..
Dobruska,
Spomienky na makovnik a orechovnik mam spojene s mamou, pamatam si ich vonu v kuchyni, horuce kakao, i predvianocne vyrabanie domacich kolekcii vo formickach vystlanych farebnym staniolom , pecenie lineckeho peciva, fukanych roztekov, medvedich labiek, vanilkovych roztekov a mnohych dalsich druhov...doteraz citim pri spomienke uzasne vone, ktore vtedy zaplnali nas dom...moji chlapci najradsej medovnicky...piekla som ich na viac raz, stale nebolo dost i teraz, hoci su uz dospeli...ktovie, co bude v ich spomienkach raz, ked tu uz nebudem...mozno prave vona medovnickov:)
Krásne napísané...
A vo vzduchu začínam cítiť prichádzajúcu jar :)
sokmienky ...
mnohé príspevky v komentároch. Veľká škoda, že sa dnes celý beh
života upriamuje len na čo najväčšiu materiálnu stránku a menej na podstatu sviatkov a zmyslu nášho bytia. V závere svojho komentára to veľmi pekne napísala aj "radosť". Škoda len, že je to tvrdá realita -
opravdu nám ostanú už len oči pre plač?
Dobro-slávka,
Milí moji návštevníci,