Dobroslava Luknárová

Voda! Otváram vodovodný kohútik, tenký prúd vody postupne zapĺňa pohár. Aké jednoduché – stačí otočiť kohútikom a voda netečie! O chvíľu pre niečo bežné púšťam vodu v kúpeľni, potom ju potrebujem pri varení. Je horúco – dobrá chladná sprcha urobí svoje.

            Večer sprchujem vnuka – urobí z malých dlaní mištičky a zachytáva do nich tenký prúd vody. Obleje si tvár, bruško – ešte a ešte - teší sa...

            Oplachujem pod vodou jahody, nechám odkvapkať – až potom putujú do koláča...

            Je veľa bežných činností, keď počítam s vodou. Ale milujem aj jej láskanie v lete na Zlatých pieskoch, keď pokojnými tempami meriam svoju vymedzenú plaveckú trasu -  tam aj späť. Registrujem vodné kvapky na okne, keď sa spustí dážď a rada ho obdivujem v záhrade, skrytá pod strieškou terasy...

            Toľko príjemných pocitov, činností, zážitkov sa viaže k vode. A predsa, posledné obdobie opäť vnímam aj opak jej existencie. Drsný, mocný, živelný. Zrazu to nie je priateľka – voda, ale hrozivý prírodný živel. Nie, nemám s ním osobnú skúsenosť, ale nedokážem nemyslieť na tých, ktorým práve teraz ubližuje. Vynára sa mi zážitok z roku 1965, keď sa na široko rozlial Dunaj a aj Váh i ostatné menšie prítoky týchto riek. Stála som na hrádzi dosť vzdialenej od bežného riečišťa Váhu a nevedela pochopiť, kde sa zrazu berie také obrovské množstvo kalnej rozhnevanej vody, ktorá sa ponáhľa v smere svojho toku a súčasne sa neustále vzdúva do širokého dostupného priestoru.

            Dostali sme pokyn ukončiť v priebehu dvoch dní školský rok, rozdať žiakom vysvedčenia a už popoludní sme sťahovali z tried školské lavice a rozkladali namiesto nich vojenské prične. Nikdy nezabudnem na ľudí, ktorých privážali autobusy a nákladné autá, zúfalých a nešťastných. Voda im vzala všetko.

            Myslím, že až vtedy som pochopila zmysel našich študentských melioračných brigád. Keď sme v Pustých Sadoch a počas iných prázdnin v Chtelnici hĺbili koryto miestneho potoka, dosť sme sa čudovali vysokým brehom. Brali sme s rezervou reči miestnych obyvateľov o tom, že sa môže celé koryto naplniť vodou. Zrazu mi bolo jasné – a dnes mi je to jasné stokrát viac, že je to možné. Že sa môže tenká stružka miestneho potoka či riečky zmeniť na divočiacu neskrotnú riavu. Dokonca, vďaka jednému zážitku, o ktorom som už písala, viem, že môže veľká letná búrka zatopiť prívalom vôd cestu, pivnice, ba aj celé sídlisko.

            Voda – základná podmienka života – priateľ, pomocník aj príjemný spoločník človeka, ale aj obrovský prírodný živel. Podlieha svojim prírodným zákonom. Budeme ich my, ľudia, poznať niekedy do takej miery, aby sme sa vedeli vyhnúť všetkým možným hrozbám? Alebo nám zostane iba údel zachraňovať, čo sa dá? Keby som bola opäť študentka, vôbec by som sa nečudovala pozvaniu na „povinnú“ či dobrovoľnú letnú brigádu pri regulačných alebo melioračných prácach.

Niekedy sa veľké veci začínajú od maličkostí. Aj my z rodiny sme k nim prispeli – snáď neminú cieľ? Pravda, podstatné sa deje inde a je to dlhodobá starosť aj úsilie. Bodaj by so šťastným koncom!