Dobroslava Luknárová

 

čudesné, až neuveriteľné hračky? dielka? prírody. Jedny mi nesmierne chutia, iné ma udivujú hlavne svojimi tvarmi – občas aj veľkosťou – využitím. Mám o nich pramálo odborných vedomostí, zato vizuálnych aj životných príbehov – bárskoľko.

Napríklad minulý týždeň som obdivovala najrôznejšie kreácie týchto plodov vo vestibule základnej školy, kde chodím po vnuka. Väčšina mala podobu svetlonosov a hlavne ráno, pri príchode detí do školy, vytvárali v tomto školskom priestore priam čarodejnú atmosféru.

Hneď som si spomenula na vlastné detstvo a moje prvé stretnutie s nimi – viem, že som sa poriadne držala mamkinej ruky a až keď mi vysvetlila a zblízka ukázala, ako sa docieli svetlonosovské „kúzlo“, bola som „nad vecou“ a môj strach odpochodoval do tmy. Jasné, že o pár rokov som už spolu s otcom nachystala takéto „svetlostrašidlo“ pre mladšieho brata – nech sa aj on najprv „pobojí“ a potom zažije slastnú chvíľočku – bez strašidla strášika...

 

 

 

Alebo iná príhoda – či skôr sezónna pochúťka? Tekvicové jadierka, opražené chrumkavé. Nevedela som ich poriadne lúskať a závidela som mojim vidieckym spolužiakom, ktorí toto „umenie“ ovládali. Filmové predstavenia z tých čias si v podstate ani neviem predstaviť bez niekoľkých sprievodných zvukov – jedným bolo zvláštne pukanie a šum, ktorý vydávala kotúčová premietačka, druhým hlasné lúskanie semiačok, tretím blkot ohňa vo veľkých kachliach a dali by sa menovať ešte ďalšie zvuky. Ale k tým jadierkam – tetuška uvádzačka občas aj metlu pochytila na najnevychovanejších lúskačov, lebo miesta pod ich sedadlami pripomínali podlahu pod sekačkou kôrovia alebo pod moržovačkou kukurice. Dodnes mám jadierka rada, dodnes ich neviem poriadne lúskať. Dajú sa kúpiť napríklad na vinobraní alebo na trhu, v tržnici, ale nebolo nad tie, čo nosili voľakedy dávno do školy moje spolužiačky len tak vo vrecku a cez prestávku ponúkli z nich aj mňa.

 

- Dáš si? – ponúkli ma dnes kolegyne, keď som sa stavila u nich v kabinete. Pozriem, čo ponúkajú a už načahujem ruku po kúsku upečenej dyne. Tmavopomarančová dužina je na okrajoch mierne pripálená, aj tenká kôrka má tmavohnedé až čierne sfarbenie. Hryzkám dužinu – iba trochu sladkú a v duchu odpočítavam roky, kedy som jedla takéto niečo prvý krát. Teta, kde sme boli práve na návšteve, vytiahla z rúry veľký plech a na ňom ležali krížalky aj väčšie poloblúky toho istého sfarbenia ako teraz. Ešte horúce som ich dostala aj ja na tanierik a k nim vidličku. Čakala som sladkú pochúťku, ako v lete melóny, a bola som nesmierne sklamaná, že je to ... „také – akési – nijaké“. Ale dospelí chválili, tuším aj niečím dochucovali ... ja som sa radšej poďakovala z krátkej cesty a našla som si na stole inú, výraznejšiu maškrtu. Dnes som jedla s chuťou – dávnominulé spomienky pridávajú všetkému lahodné príchute aj vône.

 

Zázrak tvaru a rastu – aj to patrí ku práve spomínaným čudesám prírody. Najprv nádherné kvety, potom dlho nič a zrazu sa medzi veľkými tuhozelenými listami vyvalí „čudo“! A rastie, guľatí sa, mení farbu. Túto sezónu sme podobný zázrak pozorovali v susednej záhrade. Dokonca tak, že jedna dyňa ležala medzi listami na zemi, druhá rástla na popínavej stonke, ktorá sa vyšplhala po drôtenom plote asi do polmetrovej výšky. Veru, obidve krásavice dorástli do veľkosti možno konskej či diviačej hlavy a tá na plote sa nakoniec vlastnou váhou utrhla zo stonky a zgúľala na chodník. Podobné krásavice som zahliadla aj v jednej záhradke niekde medzi B.Bystricou a Breznom. Ležali uprostred porýľovanej záhrady na malom ostrovčeku z lístia ako na výstave. Keď som po troch dňoch cestovala opačným smerom, stále tam boli – veľké ako kuchynské vedrá, guľaté, červeno-pomarančové.

 

Zážitok z Kovačice – rada si pripomínam všetky chvíle, ktoré som zažila pred pár rokmi v tomto mestečku. Malé Slovensko na severe Srbska – všeličím ma udivilo. Aj krásou výtvarnej insity, ktorej nieto páru na svete. Na mnohých čarovných obrázkoch sa opakujú základné prírodné motívy – slnečnice, kukurica, dyne – typické poľnohospodárske plodiny, ale aj príťažlivé výtvarné motívy. Lenže dyne / a či tekvice?/ slúžia nielen ako výtvarný motív, ale aj podklad, priestor pre vznik obrázku. Tak ako sa dajú pomaľovať ornamentami aj situačnými obrázkami hlinené krčiažky, mliečniky, misky, tak možno maľovať aj na suchú kôru týchto tvarovo pozoruhodných plodov. V kovačických galériách je ich plno - a v mojej pamäti zostávajú tiež.

 

 

 

(Nedávno som sa v jednej knihe o víne dočítala aj takej informácie, že tento typ dýň, či tekvíc slúžil dlhý čas výrobcom vína ako hever. Až omnoho neskôr ich nahradilo sklo.)